Zo všetkých národov s ktorými Srbi žijú spolu, deliac sa o priestor a osud, zriedkavejšie dobrý a častejšie zlý, prekonávajúc mnohé ťažké historické nástrahy, Slovákom iste patrí osobitné a čestné miesto. To preto, lebo nik ako oni nie je súčastne, tak emotívne a tak pevne viazaný o svoju otčinu, z jednej strany, ale aj o svoju domovinu, z druhej strany. Preto v minulých storočiach nikdy v srbsko-slovenskom spolunažívaní nikdy nebolo nesúladu, ťažkých nedorozumení, alebo akejsi neznášanlivosti. Mohli iba Srbi, z istoty väčšiny a nepremysleného násilníctva nevedome uraziť svojich prácemilovných a dobrosrdečných susedov Slovákov, ktorí im to, historicky pozerajúc sa, nikdy nezazlievali a nevrátili rovnakou mierou. Ba naopak, pri každej príležitosti, alebo čo je dôležitejšie, nepríjemnej situácii prejavili sa ako dobrí a blahodarní susedia, s ich porozumením sa mohlo počítať a na ich pomoc spoľahnúť.

Usilovní, ako i nevtieraví, sústredení na svoju bohatú tradíciu, ktorú si vzorne ochraňujú do miery hodnej úcty a napodobňovania, Slováci v každom ohľade žiaria pozitívnou tvorivou energiou, hospodárskou a spoločenskou, kultúrnou a umeleckou.Tak z osád, v ktorých žijú vyše dvoch storočí po celej dnešnej Vojvodine, odovzdaní zachovaniu vitálnych etnických, etických a estetických hodnôt svojho materského národa, vytvorili svojrázne a malebné spoločenské oázy vysokých pracovných a duchovných štandardov.V tom najmä vyniká malebná banátska dedina Kovačica, ktorej jej občania, pôvodní maliari, starostlivou prácou, získanou vážnosťou a početnými uznaniami zabezpečili badateľné miesto na kultúrnej a umeleckej mape Srbska, Europy a sveta.V rade známych a uznávaných maliarov (akými sú:Martin Jonáš,Zuzana Chalupová,Katarína Kožíková,Ján Strakúšek,Ondrej Veňarský,Ján Garaj a tak radom),na ktorých tvorbe spočíva teraz už naďaleko chýrečná Kovačická škola insitného umenia,čestné miesto patrí Jánovi Knjazovicov 1925-1986. Umelcovi, ktorý sa silou rozkošného nadania a nefalšovaných emócií zmocňoval a zmocnil mnohých sŕdc, získal si všeobecnú priazeň, tak milovníkov maliarstva  ako aj výtvarných odborníkov, kritikov a teoretikov umenia. Spolu z Jonášom a Chalupovou sa stal ochrannou značkou kovačickej pôvodnej tvorby, presnejšie stal sa ozrejmením obrovskej popularity a potvrdením vysokých hodnôt tej tvorby.

Bezpochyby Ján Knjazovic maľoval srdcom, preto aj svoje obrazy srdom podpisoval. A keď ono prestalo biť v jeho hrudi, stalo sa čo si každý rodič praje, pokračovalo tepať v tele jeho nástupkyne, v hrudi jeho miláčika jedinej dcéry Anny,  ktorá je podľa všetkého krvou jeho krvi. Hoci jej starostlivý otec umožnil získať si diplom na Belehradskej Fakulte politických vied, predsa sa potrápil, nie náhodou, aby ešte vo včasnej mladosti prenikla do tajomstiev jeho maliarskeho postupu, aby odhalila význam tradície a predovšetkým lásku k práci, rodu a kraju a aby stručne pocítila omamnú radosť tvorenia.

Tak logicky a prirodzene, ako to logickejšie a prirodzenejšie nemohlo byť, Anna pokračovala presne tam, kde jej otec zastal, keď zaspal večným snom, spokojný a istý, že ponechal za sebou skutočného nástupcu. Nadšenci a uctievatelia diél Jána Knjazovica  je mnoho a i naďalej nad Kovačicou a jej obyvateľmi trvajú modré noci nového mesiaca a splna, nad modrými domcami, modrými ulicami, poliami, nad rozihranými koňmi-farieb dúhy a veselými ľudmi. I naďalej sa na rovnako veselý,  životným optimizmom presiaknutý a mierou ľudskej srdečnosti ožiarený spôsob zoraďujú rady rozplánovaných slovenských domov, odchádzajú do poľa pripravení, alebo sa vracajú z neho unavení, ale spokojní slovenskí sedliaci, pokým na nich štekajú psi, alebo sa im o nohy obtierajú mačky a uteká splašená hydina. I nadaľej sa v znamení overených výtvarných hodnôt značky Knjazovic v Kovačici hrá, oslavuje, jazdí na zúrivých koňoch alebo prichádzajú domov z krčmy s fľašou červeného vína v rukách karhaní gazdinkami veselí Slováci. I naďalej sa všetko to znázorňuje jedným svojráznym maliarskym postupom, ktorého výtvarná poetika sa vybrúsila do konečných dôsledkov dlhou rodinnou tvorivou praxou. Kresba je šikovná a zredukovaná na podstatu, forma je pevná, plná a priťažená, anatomia zjednodušená a pohyb tvrdý, koloristický súlad je podmienený intímnou náladou a oživený jemným valérovým premaľovaním, svetelnosť nie je podmienená prameňom zvonku, ale je určená nejakou vnútornou silou a logikou, priestor na obrazoch je najčastejšie doriešený zákonom zlatého prieseku, pokým je kompozícia vždy vyvážená. Sen vždy nadchádza skutočnosť a fantázia je panovníčkou reality.Ibaže na obrazoch po roku 1986 namiesto jedného bijú dve srdcia,ak ich podpisuje Anna,dcéra statočného Jána, dávajúc súčasne záruku, tak trvaniu, ako i vysokej kvalite maliarskej tradície domu Knjazovicovcov.

Že je vedomie o tradícii, čo znamená vedomie o minulosti kvôli budúcnosti, o záväzkoch k predkom rovnako ako i k nástupcom, v tvorivej rodine Knjazovicovcov formované a jeho zakorenenosť veľavravne potvrdzuje fakt, že po stopách Jána a Anny sa práve pohla ich vnučka a dcéra,dvadsaťpäťročná Nataša Mijailovićová. Hoci je absolventkou Vyššej plytechnickej školy, v odbore priemyselného dizajnu, čo znamená, že si už osvojila základné výtvarné vzdelanie, ona predsa úplne zostáva na poetickej stope, ktorej štýlove vlastnosti a hodnotu určuje ochranná značka Knjazovic. To neomylne potvrdzujú základné vlastnosti jej kresliarskeho a maliarskeho postupu, hybkosť a pevnosť línie, výber farieb, priestorové vyriešenie a budovanie svojrázneho ovzdušia, takže jej jemné odklonenie na ikonografickom pláne, prejavené sklony k motívom oneirického a surrealistického pôvodu, treba pochopiť ako následok mladistvej zvedavosti a potreby byť nový a iný. Avšak úplne je jásné, čo potvrdia jej vydarené prvé práce, že v maliarskej rodine Knjazovicovcov už veľmi bije tretie srdce.

Nikola Kusovac