Nie je od veci povedať si,  že výstavy výtvarného umenia a najmä insitného maliarstva, majú svoj osobitný cveng.  Je to preto,  že ich obsah môže,  ale nemusí byť súdobí nášmu dožitiu každodennosti a k tomu aj jej obsahu alebo aj zrozumyteľnosti.

Je to vždy tak?  Niekedy áno. V prípade troch generácií značky Knjazovic – slovenských maliarov z vojvodinskej Kovačice,  asi to znie opačne.  A k tomu aj s nevšedným stretnutím a poznaním tej skutočnosti.

Že prečo?  Nuž preto,  že si otec Ján Knjazovic (1925-1985, Kovačica),  jeden zo zakladateľov školy insitného umenia na tých krážoch vojvodinských Slovákov, už na samom začiatku tvorivosti inak a s osobitným nádychom a farbami zobrazoval život a tradíciu Slovákov z Kovačice a jej okolia. V dobe svojej umeleckej zrelosti k tomu dodal stretnutia, oslavy a život do modra vyzdobeného obrazu.  A často na obrazoch  olejomaľbách  vidieť učupenú Kovačicu s evanjelickým chrámom a nad nim sa klenúcu modrú oblohu,  modra ktoré ako mnohí Slováci, niesol a do vienka svojim pokračovateľom uchovával a odovzdával.

Ana Knjazovic (1950, Kovačica) k dielu svojho otca Jána dodala zbohatnenú náplň z kovačického prostredia a pozorovania života. Urobila to, prevažne, na obrazoch menšieho formátu. Pri tom sýtenou modrou farbou, ktorá dominuje na olejomaľbách,  zachytila pulz dedinčanov, ich intimitu, rovinu, radovánky, prípravy k práci, plodom a pokračovaniu života. Modrie sa ale aj inými farbami hýri obraz, ľudské postavy, diania, dedinské zážitky, erdžiace a splašené kone, mačky, rozkikiríkaný kohúti, hydina na nádvorí, do neznáma letiaci vtáci, kukuričné klasy plodiace a semenom rozosievajúce život, muž a žena a ich vzájomné vzťahy. Bezmála na každom obraze niekde na horizonte čupí dom Slováka,  ulica z Kovačice alebo aspoň veža chrámu s krížom a rozosvieteným oknom. Oknom z ktorého sála svetlo,  svetlo života a jeho nenapodobiteľné čaro.

Na obrazoch je pritomné až fantastické umelkyne snenie,  nadrealisticky podaná rozprávka dedinčanov,  jej priateľov, susedov.  Zdobí ich tradičný prvok slovenského kroja a odevu.  Aj tým Ana dodala do značky Knjazovic svoj rámec pri tom ho podala s redukovanou, ale pevnou formou kresby a vyváženou kompozíciou.  A prekročila ovzdušie, malebnosť na otcovich obrazoch.  Aj napriek tomu ťah štetcom, odtiene a hudba ľudskej radosti, červeného vína a karhaní gazdiniek, plynule sú v spojitosti so svojim radcom, predchodcom  otcom Jánom.  Či by to malo byť inak keď výhonok rastie z istého koreňa a zalieva ho láska rodiča?

A potom nový zážitok v dianí a výtvarnej činnosti v rodine. Ten zážitok zobrazený je na maľbách tretieho, zároveň najmladšieho a so základmi výtvarného umenia zaobstaraného člena v rodine Knjazovic – Nataši Mijailović Knjazovic  (1977, Belehrad). Robia to sretnutia s jej olejmaľbami malého a väčšieho formátu. Na nich je nové, osobné, mladistvé chápanie sveta, snenie patriace tomu veku človeka, cit a pátranie, stretnutia mladých ľudí či už navzájom sa známych, tváriacích sa, že nie sú sami, alebo sa milujúcich. Je tam aj nová, teraz už hnedá a červená farba. Farba ktorá rozhojňuje ľudskú radosť a lásku. Že by sa od výhonku v tej rodine mohlo oča¬kávať niečo iné ak nie mäkký ťah štetcom, rozvravenú mladú bytosť, s tym spätú maliarkynu senzibilitu?

Nataša sa úmyselne podriaďuje rodinnej značky. A potom následne, nebojácne sa od nej odkloní, aby vyznela osobne a svojský inak. Je to odklon ktorý berie na vedomie svoju váhu, umelecký úmysel, tam pritomnú symboliku. A dáva mu značku pre seba a o sebe.

V tvorivej, poetickej obrazotvornosti a až nadrealisticky podaného deju na obrazoch, zvedavosť mladej umelkyne o živote svojej generácie, Nataša je chápaním súčasná, k zaliečaniu sa mladých smelá a k dejom odlišná od svojich rodinných predchodcov. Na jej olejmaľbách sa k sebe túlia, prihovárajú mladý ľudia. Nie im je znemožnené ponad ďaleký horizont, celú zemeguľu vidieť sa, podať si ruky a povedať, alebo aspoň anjelom zvestovať slová lásky, sľubu k budúcej rodine. A potom je tam záväzne mladá žena, jej pôvabný akt, spytovacie sa oči, mäkký pohyb rúk pri lákaní svojho milého, možno nedbalí ukazovák ktorým si ho dovolí povolať. Nahota ženského tela, jeho pohybu nie je nápadná, skôr je skvost obrazu; vyznieva milo, teplo, neklamne nehanblivo. Lahodí oku a k tomu vznešene dáva najavo svoju krásu a miloty dobra. Pri tom, na obraze je obzor nízko postavený, postavy, deje ako by padli do ná¬ručia obdivovateľa (umenia). Kde tu sa modrie obloha. Akoby sa hanbiaci ale zvedavý mesiac do deja rozoseje svoju žiaru. Z diaľav vemsíru do cudzieho života farbou rozkvitnutej púpavy vábive a tváriaci sa nazerá slnko.

Aj keď podo¬bná svojim predchodcom Nataša sa od nich líši, dáva najavo nový maliarsky opus. Je to insita? Je to akademické maliarstvo? Nie, je to spojitosť maliarského umenia a remesla v rodine Kňazovic. A osobnosť ktorej patrí umelecká budúcnosť. Jej obrazy načim vidieť, nezabudnúť na jej poetiku, slohové vlastnosti, hybkosť tvorivého ťahu, priestorového riešenia, použité farbenie a odtiene na obrazoch. Prináša novú pieseň o ľudskej radosti a jej poslaniu v živote človeka.

Nataša Mijailović je nová nádej a skôst výtvarného umenia Slovákov v Srbsku. Nedovoľte si zabudnúť to meno!

Keď by ste sa opýtali kde sa môžu vidieť obrazy týchto maliarov mohlo by sa odpovedať na rôzne spôsoby.

Obdivovatelia insitného, osobitného umeleckého prejavu, mali možnosť stretnúť a kochať sa v takom umení, nezvičajnej tvorivosti, dva krát v našom hlavnom meste  Belehrade. Najprv v obodbí 15.- 20. novembra 2005 na priestoroch Základine Vuka Stefanovića Karadžića. Potom od 12. – 19. decembra 2005 v Galérii Akadémie umenia Braća Karić. A aj na iných miestach a výstavach mimo Belehradu.

V Zakladine V. S. Karadžića v Belehrade výstavu otvoril Nikola Kusovac z Belehradu.

O dielach pod značkou Kňazovic, v Galérii Akadémie umenia pri otváracich prívetoch a hodnoteniach tvorivého činu umelcov, hovorila Gordana Ajdukovićová, dekan Akadémie umenia Braća Karić v Belehrade. Svoj postoj tomu dodal prof. Dr. Vladimír Valent z Belehradu. Osobné zážitky zo stretnutia s maliarmi, rodinou Knjzovic, porozprával prof. Dr. Alexandar Milošević z Belehradu, lekár ktorí je zdravotným ochrancom insitných maliarov z Kovačice a obdivovateľ ich tvorivosti. O svojom stretnutí sa so slovenskou komunitou v Kovačici, jej životom a výtvarným umením pri otváracom prejave v Galérii Akadémie umenia BK v Belehrade vyjadril sa pán Tomáš Ferko, tretí tajomník Velvysľanectva Slovenskej republiky v Belehrade.

Osobytnou ozdobou oboch výstav je veľkého formátu jej viacfarebný katalóg. Katalóg napísaný v troch rečiach: slovenskej, srbskej a anglíckej. Výstižný text napísal Nikola Kusovac, historik umenia; o umelcoch a slovenskej komunite v Kovačici text uznanlivo a hudbou znie. K tomu dodal svoj výber 9 farebných diel z umeleckej, výtvarnej kapse a značky Kňazovic. Všetko to vyznelo v ústrety Mikuláša, Lúcie a Vianoc roku 2005. Nech aj tu spomenuté výstavy, a ich čaro, patria sviatku zvestovania radosti, lásky, požehnania a ľudského života.

V Belehrade na Lúcie, 13. decembra 2005 Vladimír Valent, Belehrad